|
|
|
Zosilnenie poľskej a švédskej intervencie, Lžidmitrij II
|
Neúspech Lžidmitrija I a povstanie šľachty v Poľsku načas spútalo agresívnu politiku Poľska. No keď bolo povstanie potlačené, poľská vláda začína s novou etapou intervencie.
Lžidmitrij II
Miesto Lžidmitrija I nastrčilo Poľsko nového dobrodruha, známeho ako Lžidmitrij II. V júli 1606 sa objavil v Starodube a vydával sa za Dmitrija, ktorý sa vraj roku 1606 zachránil a vraj bol väznený v Rzeczi Pospolitej. V septembri 1606, keď sa ešte Tula bránila proti vojskám Vasilija Šulského, vytiahol Lžidmitrij II aj s poľskými šľachticmi k hornému toku rieky Oky. Pád Tuly októbri 1606 donútil Lžidmitrija II, aby utiekol do kraja okolo Sevska. Odtiaľ znovu začal postupovať na sever a v roku 1608 sa dostal do mesta Orel, kde začal zbierať armádu. V zime a v lete 1607 – 1608 sa okolo neho zhromaždili veľké poľsko-litovské oddiely i tí, ktorí bojovali proti vláde Šulského. V Černigovsko-severských mestách sa k nemu pripojila drobná šľachta, potom oddiely kozákov a aj zbytky Bolotnikovovho povstania. Lžidmitrij II porazil na jar roku 1608 cárske vojská a 1. júna dorazili jeho oddiely k Moskve a začali ju obliehať. Hlavný stan bol 12 km od Moskvy v dedine Tušino. Do tábora začala prichádzať moskovská služobná šľachta a tiež predstavitelia rodov, ktorí neboli spokojní s vládou V. Šulského (napr. Romanovci). V tejto dedine vznikol vlastný cársky dvor a bojarská duma. Prišla tam za ním aj Marina, vdova po Lžidmitrijovi I. Bojarsko-šľachtická skupina v tábore rástla, no roľníci odchádzali. Pretože interventi nedokázali poraziť Moskvu, zahájili jej blokádu a začali s rozširovaním území bojových operácií. Spočiatku prechádzalo obyvateľstvo jednotlivých miest na ich stranu dobrovoľne, no neskôr ich museli už len dobývať. Interventov lákali hlavne mestá na severe a na Volge, a to Rostov, Suzdaľ, Vladimir, Jaroslavľ a pod. Na jeseň roku 1608 sa zmocnili 22 miest a vylúpili ich. Vláda sa nedokázala postaviť do boja proti interventom a strácala vplyv. Interventi drancovali aj roľníkov, ktorým brali pôdu a Lžidmitrij II ju dával svojim stúpencom. Ruský ľud takto poznával skutočnú úlohu Lžidmitrija II. Na to odpovedali obyvatelia miest a roľníci živelnou ľudovou vojnou. Strediskami ľudového hnutia sa stali veľké mestá ako Novgorod Veliký, Nižný Novgorod, Vologda a iné. V zime 1608 sa v mnohých mestách vytvorili ozbrojené oddiely obyvateľstva a sťažovali interventom drancovanie krajiny. Veliteľom jedného takého oddielu boj Semjon Svistunov. Mestá sa vyzývali k boju. Príkladom hrdinského boja je obrana Trojicko-Sergijevského kláštora. Roľníci sa bránili 16 mesiacov pred 15 000 mužmi, čo svedčí o veľkom vlasteneckom zanietení ľudu.
Otvorená intervencia Poliakov
Roku 1609 sa poľský kráľ Žigmund III presvedčil, že Lžidmitrij II sa nezmocní Moskvy, a tak zahájil otvorenú intervenciu proti ruskému štátu. Na Žigmunda malo vplyv aj to, že medzi Šulským a švédskym kráľom Karolom IX bola uzavretá zmluva, podľa ktorej poskytlo Švédsko za podmienok, že Rusko im odstúpi Korelu (na Ladožskom jazere) a že sa zriekne nároku na Livónsko, 15 000 mužov (medzi nich patrili aj žoldnieri rôznych národností). Cárov synovec Michail Skopin-Šulskij, ktorý viedol jednanie so Švédmi, zahájil za účasti švédskych vojsk ťaženie na Moskvu cez Novgorod a Tver. Šulskému sa podarilo oslobodiť rozsiahle časti od dobyvateľov, pritiahnuť k Moskve a zbaviť ju obliehania. Tieto úspechy vytvorili predpoklady pre porazenie Lžidmitrija II. Avšak v Poľsku sa už od jari roku 1609 pripravovala výprava proti Rusku. Na kráľovskom dvore sa rozpracovával plán vojenských akcií a pri hraniciach sa sústreďovali vojská. V polovici septembra 1609 sa poľské vojská objavili pri Smolensku. Poľská šľachta prehlasovala, že stará ruská pevnosť Smolensk ihneď padne, avšak Smolensk kládol hrdinský odpor. Obliehanie trvalo 20 mesiacov, obranu mesta riadil M. B. Šejn. Všetko obyvateľstvo Smolenska sa ukrylo za hradbami, bolo ozbrojené a odrážalo útoky nepriateľov. Pri otvorenej intervencii navrhol poľský kráľ Žigmund III, aby sa Poliaci, ktorí boli v dedine Tušino, pripojili k vojsku. Časť sa pripojila k vojsku a bojarská skupina uzavrela 4. februára 1610 zmluvu, podľa ktorej sa mal poľský kráľovič Vladislav Jagelovský stať ruským cárom. Lžidmitrij II utiekol do Kalugy, kde bol zabitý jedným so svojich spoločníkov. Žigmund III zanechal obliehanie Smolenska a vyslal obrovské vojsko na čele Žolkiewským na Moskvu. V júni 1610 porazili Poliaci vojská Vasilija Šulského pri dedine Klušina, ktoré boli poslané na pomoc Smolensku. Porážku spôsobili hlavne švédske oddiely, ktoré v rozhodujúci okamih prešli na stranu Poliakov. Žolkiewský potom zahájil pochod na Moskvu. 17. júla 1610 zvrhli šľachtici na čele s Ljapunovom vládu Vasilija Šulského (dali ho do kláštora) a moc uchvátila do rúk bojarská skupina na čele s kniežaťom Mstislavským, táto skupina vytvorila vládu skladajúcu sa zo siedmych predstaviteľov feudálnej šľachty, tzv. vládu sedmoro bojarov. Bojarská vláda zradila záujmy vlasti a uzavrela v auguste 1610 zmluvu so Žigmundom III, podľa ktorej súhlasila s tým, že Vladislav sa stane cárom a že vpustia vojská do hlavného mesta. Moskva bola koncom septembra (20. septembra 1610) obsadená poľskými vojskami. Bojarská skupina nemala žiadnu moc, poľský votrelci lúpili obyvateľstvo, posmievali sa ruským zvykom a rozkrádali cenné predmety z kostolov a palácov. Z toho dôvodu stále narastal hnev obyvateľstva proti Poliakom. Keď bola obsadená Moskva, padol tiež po dvojročnom obliehaní 3. júna 1611 Smolensk.
Švédska intervencia
Ťažké postavenie ruského štátu sa pokúsilo využiť aj Švédsko. Švédska vláda sa v tomto období snažila podplatiť ruských vojvodov v Korele a Ivangorode, aby prešli na švédsku stranu, no nemali úspech. Roku 1608, kedy bola situácia Šulského kritická, rozhodol sa využiť pomoc Švédska, čo bola vo Švédsku vhodná príležitosť na uskutočnenie dobyvateľských plánov. Zvrhnutie vlády a to, že neexistovala štátna moc, vytvorili podmienky pre otvorenú intervenciu Švédska. V septembri 1610 sa Švédi objavili pri Korele, ktorú obliehalo pol roka, čo zdržalo uskutočnenie plánov Švédov. Keď Švédi dobili v lete roku 1611 Korelu, zahájili útok na Novgorod. Karol IX a jeho nástupca snívali o tom, že si okrem korelského újazdu prisvoja i celý ruský sever. Dobitím týchto území vrátane dôležitých miest ako Kola a obsadenie pobrežia Baltského a Bieleho mora by odrezalo ruský štát od mora, čím by ho urobili závislým na Švédsku. Na počiatku leta roku 1611 zaútočil švédsky vojvodca de la Gardie s početným vojskom na Novgorod Veliký. V júli 1611 sa zmocnili Novgorodu a okupovali celú novgorodskú oblasť. Švédi nedokázali dobyť len Pskov a Gdov, vo všetkých obsadených mestách boli zriadené švédske posádky. Kríza ruského štátu dosiahla v tomto období vrchol, súčasne sa však začalo prejavovať ľudové hnutie proti interventom.
|
Fotografie & obrazy
obliehanie Smolenska Poliakmi (rytina zo začiatku 17. storočia)
obrana Novgorodu pred Švédmi (detail ikony zo 17. storočia) | |
|
|
